Marian Danev
Stratenú dôstojnosť mi vrátila väzenská cela..... Vyrastal som v tradičnej katolíckej rodine. Môjotec a moja mama, o pat rokov staršia sestra a ja .môj otec bol veľmi dobrý , starostlivý a šikovný človek. Bol ozajstnou oporou našej rodiny. Bol veľmi pracovitý robotník a nakoľko mal v sebe bulharskú krv, mal v sebe vzťah k záhradkárstvu. Vedel vypestovať veľmi dobre paradajky a papriku, tohto sme mali každý rok hojne a predajom sme získavali dosť peňazí aby sme slušne a dôstojne žili a tak aj bolo. Nakoľko bol otec bulharského pôvodu, bol pravoslávneho vierovyznania, tak pri svadbe s mojou mamou, prešiel do katolíckej cirkvi. O mojej mame, sa mi ťažšie píše, ale skúsim to. Moja stará mama, mamina mama mala dve dcéry. Moja mama bola tou staršou, prvorodenou. Stará mama ich vychovávala v tej najväčšej zbožnosti ako vedela. Moja mama mala veľmi ťažké detstvo, lebo jej otec a môj starý otec, ktoré ho som nepoznal veľmi píjaval a trýznil a bíjaval celu rodinu. Moja mama, cely život pracovala na l f u k, ako laborantka, hygienička. V roku 1990 17.6. mi zomrel otec. Už som spomínal že bol veľmi starostlivý a všetko čo robil, robil pre rodinu. Niekto si povie že aké je to skvelé, mat takého otca. Je to tak mal som ho radšej ako mamu. Ani nie tak jeho ako peniaze, ktoré ma naučil príjmať , tým že mi všetko splnil čo som chcel, lebo sa vo mne videl. Moja mama, mala ozaj ťažké detstvo a to ju poznačilo aj naďalej aj keď sa vydala. Mala svoju predstavu o dokonalej rodine o nás o deťoch a toho sa úpenlivo držala. Vždy muselo byt po jej. Poviem vám pravdu, nikdy som ju nemal rád, nenávidel som ju a najradšej by som ju zabil. Vlastne ani otca som nemal rád, lebo keď zomrel tak mi vôbec nechýbal. Chýbali mi iba jeho peniaze a jeho dary, a veci ktoré mi podľa môjho želania kupoval. V rodine sme nemali úprimný rozhovor, ktorý by nás spájal a tam kde niet úprimnosti, tam veľmi ľahko vstupuje diabol so svojimi praktikami a zbraňami a to je klamstvo a neúprimnosť. Nechcem týmto zhadzovať svojich rodičov, lebo verím že mali ten najlepší úmysel vychovať čo najlepšie svoje deti. Problém je v tom, že v dnešnej dobe ľudia nevedia ako majú vychovávať deti. Čudujú sa ako je možne že stých malých anjelikov, ktorých si vypiplali, sa časom po dozretí stávajú diabli, veľký diabli. Takto to bolo aj v mojom prípade, a preto som sa rozhodol vám napísať o tom môj príbeh..... ......volám sa Marek, je rok 2009,august a ja budem mat o tri mesiace 33 rokov. Tak ako som už v úvode naznačil, tak do 13tich rokov som žil v úplnej a v celkom slušnej rodine. V 7 ročníku mi zomrel otec na zákernú rakovinu a ja som bol dovtedy najlepší žiak a vzor školy. Bol koniec školského roka a na mňa čakali prvé letne prázdniny bez otca. V záhrade nám zostalo po ňom nádherne dedičstvo v podobe paradajok a papriky. A tuto to začína stúpať... Spomínal som že som bol v rodine naučený iba prijímať a nie darovať a moju mamu som nemal rád, tak sa mi otvorili dvierka ku zlu, keď že otec už bol pod zemou, nemal mi nikto v tom zabraňovať. Začal som byt SLOBODNY. Cez letne prázdniny som začal predávať už spomínane paradajky a papriku. Na to že som mal iba 13 rokov som každé doobedie zarobil 3 tisíc korún a to sa mi stalo osudným. Keď že moja mama bola pre mňa iba špinavou handrou ,úctu a úprimnosť som k nej nemal, tak som ju začal klamať o peniaze a o krádať. Potom v 8 ročníku som sa stal najhorším žiakom školy. Z vyznamenaného žiaka sa stal štvorkár a aj známku zo správania som mal 4ku.Cez prázdniny som za získane peniaze začal hrávať hracie automaty a fajčiť cigarety. Cez školsky rok mi chýbali peniaze, tak som sa dal do kopy s vyvrheľmi našej školy. Začal som s nimi chodievať von a kradnúť. Časom som sa stal o sto krát horším ako ony. Moja mama bola s toho hotová, jej plány sa rozpadávali a bola s toho nešťastná. Ja som ju nemal rád, ale ona svojim materinským citom ma mala rada a snažila sa čo najlepšie ma vychovať. Lenže vo mne vyčíňali všetci diabli a ako sa hovorí, s jedlom rastie chuť, tak to bolo aj u mňa. Moju mamu som brutálne na jej narodeniny zbil a chcel som ju zabiť a všelijako inak som jej robil zle, samozrejme aj moja vagabundská kariéra sa USPESNE rozvíjala a napredovala. Keď moja mama videla že ma vyhodili zo školy a že so mňa nič nebude, tak ma opustila úplne a už ako 17 ročný som býval sám. Bolo mi dobre, veľmi dobre robil som si čo som chcel, veľa som kradol hlavne kolesa a autorádia. Keď že človek je tvor spoločensky tak aj ja som si našiel veľmi rýchlo mne podobnú partiu, ktorá kradla auta. Tam mi začala takzvaná zlodejská nadstavba a veľmi mi to všetko chutilo. To som mal 18 rokov. ,ale aj problémy nedali na seba dlho čakať. Keď že som každú noc kradol, tak sa stalo že ma prichytila polícia. V novembri 1994 som mal 18 rokov a v MARCI 1995 ma po prví krát zavreli do basy. Na nováčika som tam bol 20 mesiacov a 16 dni a to mi ešte rok odpustili, čiže na slobodu som sa dostal v novembri 1996.Keď ma prepustili na slobodu, tak som bol už vlastne bezdomovec, lebo mama ma už do nášho spoločného bytu nepustila. U nej som si všetky možnosti premrhal a už nebola ochotná so mnou niečo tvoriť, ani som sa nečudoval potom všetkom zlom čo som jej napáchal a spôsobil...ale predsa som na ulici nezostal, lebo mali sme po otcovi záhradu a v nej bola celkom dôstojná murovaná chata. Takže tam som zakotvil a ocitol som sa na novom začiatku. Zo začiatku po prepustení som sa chcel normálne zamestnať a slušne žiť, ale netrvalo to dlho a asi po troch mesiacoch sa začala moja nová éra kradnutia.. Veľmi rýchlo som spoznal nových ľudí, ktorý mali dosť veľký vplyv na vagabundské podsvetie, tak som skrze nove známosti získal nových zákazníkov, ktorý by odo mňa kupovali kradnuté autá. Prišli nove možnosti väčších zárobkov a ja som vedel že teraz to už dotiahnem ďaleko, nakoľko som mával veľa peňazí asi tak 50 tisíc na týždeň, tak som sa začal draho obliekať, hrať hazardne hry, automaty a žiť nočným životom po baroch a diskotékach, tak akoby to nestačilo, tak môj vtedajší pán diabol, ktorý privádza človeka do svojho otroctva aby ho trápil, týral a napokon zabil, mi daroval spoznať lásku svojho života a tou bola droga menom KOKAIN. Toto naše prvé stretnutie bolo to čo mi najviac v živote chýbalo. s tejto drogy som zakúsil ozajstnú slobodu a bol som sám sebou. Všetci mi vravievali že som veľmi milý, keď si šnupnem kokaín a v realite som bol veľký chrapúň, hajzel, klamár, falošný intrigán a vagabund. Kokaín mi dával silu byt slobodným, ale bola to falošná sloboda, ktorá hraje človeku na city a ničí mu emotívnu stránku, likviduje mu cele vnútro dušu, psychu i ducha. Skrze drogu diabol ovládne človeka a zničí aj to malo pekného čo ma človek v sebe, toto je ovocím drogy, ktorá je diablovou zbraňou. Na koľko moja kariéra stúpala, naučil som sa kradnúť drahšie auta, tak som mal aj viac peňazí, môj obzor hýrivého života sa rozširoval a naplnenie som nachádzal v robení zla. Keď som niečo zle vykonal tak som cítil v srdci pokoj a bol som šťastný. Takto to išlo až do roku 2000,ked som v apríli mal sud za krádež auta a dostal som jeden rok basy. Keď že to bol nástup z volnej nohy, tak mi to prišlo poštou, aby som najneskôr do 15tich dni nastúpil na výkon trestu. Samozrejme že som nenastúpil, tak na mňa vydali zatykač. Dva a pol roka trvalo polícii pokým ma chytila, ale ten dva a pol ročný čas bol pre mňa hotovým peklom. Moje dávky kokaínu sa zvýšili a sním aj výdaje, viac som hazardoval a moja týždenná réžia sa vyšplhala niekedy aj na 300 tisíc korún, ale 200 tisíc to bolo normálne. Bolo to hotové peklo, možno si poviete že prečo som s toho života jednoducho neodišiel, ale verte mi to nie je človeku samému možné. Našťastie pre mňa aj keď som nemal nikoho kto by mi pomohol, tak predsa na mňa niekto verne čakal aby mi pomohol a tým priateľom bol môj 1 rok za mrežami. Keď som bol najviac zničený a prefetovaný a nevedel som čo ďalej tak ma chytili a dali do basy. Aké šťastie, kto vie akoby som dopadol. Takže mal som presne 26 rokov keď som sa ocitol znovu vo väzenskej cele, už nie ako nováčik ale skúsený zločinec. Bol to môj najkrajší deň môjho života, lebo hoci som bol zavretý, tak som bol slobodný. Nepotreboval som viac kradnúť, drogovať a páchať zlo, samozrejme aj preto, lebo som nemohol a musel som sa zmieriť stým čo je. Od prvého prepustenia z basy do druhého zavretia 1996 november-2002 november prešlo na chlp 6 rokov, čo je satanova šestka. Celých šesť rokov som bol v moci diabla a jediným svetielkom nadeje mi bola stará mama, mamina mama, ktorá ma nikdy nezavrhla a vždy ma vedela prijať k sebe ako človeka. Moja mama jej stále vyčítala, že čo ma púšťa k sebe, že ju okradnem alebo zabijem a tak. Ale ona jej odvetila že ukradnúť jej nemám čo a že keď ju zabijem, tak zomrieť aj tak raz musí a že som jej vnuk a jej kresťanská láska jej nedovolí aby odmietla svojho blížneho. Keď som k nej chodil na návštevu, tak mi vždy dohovárala s takou veľkou láskou, že som sa v jej prítomnosti veľmi dobre cítil. Jej dobrota vo mne potláčala moje zlostne a zvrátene myšlienky, a jej slova spôsobovali vo mne výčitky svedomia a za to všetko jej veľmi moc Ďakujem. Ale vrátim sa nazad k väzeniu. Takže zakúsil som slobodu a každý večer som sa začal modlievať otče náš, zdravas maria, sláva otcu a verím boha. Viem ľudia na toto moje počínanie nájdu ihneď odpoveď, ale často krát sa sami mýlia, lebo boh dal svojho syna, aby umrel za všetkých a preto on sa k nám prihovára všelijakými spôsobmi, len človek žijúci žiadosťami svojho tela nemôže byt vnímavým na vnuknutie jeho volania. Poviem vám to inak- dva a pol roka pred za vretím som sa doslova prejedol všetkého zla, to je akoby ste dva a pol roka jedli, len jedlo ktoré najviac neznášate, tak to bolo aj u mňa, lebo doma som nikdy nevidel to čo som ďalej ja robil, ale láska k peniazom tam bola už od mala a tam bola ta chyba mojich rodičov. Keď nemá človek, alebo rodina úprimný vzťah s Pánom Bohom, tak slúži diablovi a on si už nájde spôsob ako spraviť človeka nešťastným a zotročí ho skôr či neskôr. viete v dnešnej dobe je Najväčším úspechom satana je v tom, že ľudia vôbec neveria, že on existuje. Možno je to ťažko stráviteľná myšlienka ale verte mi na vlastnej koži som prežil tyranstvo diablovo, ale Kristus je silnejší, lebo jeho láska ktorá prevyšuje každé poznanie je silnejšia ako diablove praktiky. Všeobecná predstava o Bohu v dnešnej dobe spočíva v tom, že si myslime že boh čaká na naše hriechy, aby potom poslal satana, ktorý nás po trestá. Toto je ten najväčší blud, lebo keby to tak bolo, znamenalo by to spoluprácu dobra zo zlom, spoluprácu Boha so satanom. Tiež si tu mnohokrát kladiem otázku. Keby to tak bola pravda, tak prečo ma Boh nedal potrestať rovno na ulici, ale musel som ísť do basy...veď boh nás netrestá, ale nás chce očistiť od poškvrny tohto sveta a svoju lásku nám zjavil vo svojom synovi Ježišovi Kristovi, ktorý za nás v danom čase zomrel na kríži a svojou predrahocennou krvou nás oslobodil s tyranstva diablovho a slávou všemohúceho boha bol vzkriesený z mŕtvych. Týmto sa nechcem ospravedlňovať za to čo som robil po celé tie roky, ale chcem poukázať že až v base som bol schopný dať priestor bohu a jeho veľkorysej láske, aby vstúpila do môjho života. Teraz už s istotou viem že to je tak, lebo to prejedenie sa zlom vo mne spôsobilo to že som dobre spoznal márnosť toho všetkého čo som žil ako vagabund. Počas výkonu trestu som spolupracoval s políciou a pomohol som im objasniť dosť veľa prípadov čo sa týka krádeží áut a korupcie. Môj motív sa rozhodnúť takto nebol jednoduchý, ale uvedomil som si, že keď sa po roku trestu vrátim medzi vagabundov, tak môj život je úplne hotový, ďalej som si uvedomil, že to čo som všetko ukradol, nikdy nevrátim, tak aspoň pomôžem polícii nájsť ukradnuté auta a odhaľovať korupciu. A tak aj bolo. V novembri 2003,čiže po uplynutí trestu ma prepustili s basy a mňa hľadalo veľmi veľa ľudí, ktorý by ma určite špinavo zavraždili. Polícia mi pomohla, zobrali ma ihneď bývať do BB, takže nikto nevedel kde som. Toto bol už začiatok decembra 2003 a tu sa začína všetko na novo. V BB, som nikoho nepoznal, tak som sa strašne nudil a to vo mne vyvolalo túžbu po spoločenstve. Nuda vo mne spôsobila to že som začal chodiť do kostola. Chodil som každý deň a cítil som sa tam veľmi chladno ani sa nie je čo čudovať, však som bol plný hriechu a zlosti, ale postupne sa to začalo vyvíjať k lepšiemu. Začal som chodiť na sv. spoveď a postupne som sa lepšie cítil v kostole. Prišiel január, február 2004 a v kostole ma oslovil jeden nenápadný chalan, ktorý ma zavolal na stretnutie mladých, ktoré bývalo každý pondelok, tak som išiel, len som mal strach, bol som paralyzovaný s mojej minulosti, lebo hriech v človeku ma jedinú moc a to je že človeka dokáže s paralyzovať, ale aj tak som s nim išiel a dobre som urobil. Na prvom stretnutí som mlčal a pozoroval som tých všetkých veriacich ľudí, na druhom stretnutí som im povedal o sebe a na moje veľmi veľké prekvapenie ma neodsúdili, ale ihneď mi chceli nejako pomôcť a na tretí pondelok som cestoval na známe mariánske pútnické miesto Medjugorie–BiH. Tak som presne 15.3.2004 tam cestoval aj spolu zo slovenskými pútnikmi, ktorý sa tam vybrali na týždenný pobyt. Naozaj som nevedel čo ma čaká a kde sa tam podejem a čo si tam počnem. Prišli sme tam na druhy deň 16.3.,okolo obeda a večer som išiel na svoj prvý životne dôležitý modlitebný program vo svojom živote. Program trval skoro tri hodiny a bol zložený s modlitieb sv. ruženca a sv. omše, ktorá sa tam každý deň slávi za pokoj vo svete. Pred koncom toho programu cez modlitbu slávnostného sv. ruženca som zažil dotyk božej lásky a veľké vyliatie ducha svätého a to bol dotyk, ktorý mi znovu začal premieňať život. Tak ako som sa v base rok očisťoval od žiadosti tela, tak mi začala aj duchovná očistca. Bolo to veľmi krásne a mňa prvý krát v živote naplnil boží pokoj. Naozaj človek hľadá naplnenie vo všeličom a všelikde, ale najväčším naplnením je Kristova láska, ktorá prevyšuje každú chápavosť a poznanie. Hneď som v tom kostole začal veľmi plakať a nevedel som odtiaľ odísť, bolo mi tam veľmi dobre. V tej chvíli mi prebehol pred očami celý môj život a zrazu som dostal veľkú ľútosť nad tým ako som žil a čo som robil. Vždy som vinil druhých za to aký som, ale v tej chvíli som pochopil, že vinný som si v prvom rade ja sám. Teraz už s istotou viem že to bol dar od Boha, ktorý mi daroval dar pokánia, aby mi cez sviatosť svätej spovede, ktorá je tribunálom jeho Božského milosrdenstva, daroval zakúsiť a prijať jeho odpustenie. Takto som vo veľkom nadšení začal spoznávať pravú tvar všemohúceho a dobrotivého boha. V medjugórii som žil tri mesiace a potom som išiel do Záhrebu Hr. kde ma sama božia prozreteľnosť doviedla do domu Sestier Matky TEREZY. Tam som bol až do septembra 2006,až potom som sa vrátil na Slovensko. Tak ako som zažil v medjugorii nadšenie z viery v boha, tak som u sestier spoznával ako slúžiť bohu a ako hľadať a plniť božiu volu. Ony mi boli živým príkladom a každý človek mal v ich očiach hodnotu Božieho daru. Veľmi veľa som od nich prijal, lebo ich praktizovanie viery bolo proste úžasne. Zažil som tam riadny očistec ducha a to cez utrpenie, ktoré som prežíval skrze svoje povahové vlastnosti a budovanie nového charakteru. Zomrieť starému charakteru a dovoliť bohu, aby skrze kríž ma pretvoril a vyformoval tak ako on chce. Kríž je nevyhnutnou súčasťou, keď chceme mať spoločenstvo s Bohom. Bez kríža niet vzkriesenia. Ježiš došiel na tuto zem a iba trpel, bolesť a utrpenie mu boli vždy najvernejšie priateľky, ale on prijal všetko a ponížil sa, bol ako baránok vedený na zabitie v sile slabosti a slovom ticha vykúpil svet. Boh sa nám v každodennom živote zjavuje vo všedných veciach ako napríklad, všetko čo človek ťažšie a s väčšou námahou dosiahne si viac váži, ako keď je niečo ľahko získane. Tak isto aj Ježišova obeta na kríži bola nám darovaná ako dlžobný úpis za hriechy pýchy Adama a Evy. Viete u týchto sestier som pracoval so starými ľuďmi, kúpaval som ich.....a tak.. A videl som aký boli nevďačný a hnusný, ale videl som aj to že najväčšou zbraňou sestier bola LASKA.DOBROTA a NEKONECNE MILOSRDENSTVO. Tak som sa pravidelne modlieval sv. ruženec, aby som dostal silu reagovať podľa príkladu sestier a pomaly to aj šlo a s božou pomocou sme si vytvorili veľmi pekne vzťahy. Uvedomil som si, že ich zmeniť nemôžem, tak som začal od seba. Snažil som sa byt viac trpezlivý a láskavý, to mi dodalo silu viac ich počúvať a tak... V dnešnej dobe je najviac psychických chorôb s toho, že ľudia nemajú blížneho kto by ich vypočul a zahrnul láskou. Začal som vnímať život, úplne ináč ako v minulosti, božia milosť mi skrze modlitbu pretvárala srdce a ja som pomaly nadobúdal hodnotu človeka. Vždy som bol naučený brať a tuto som spoznal milosť darovania sa a pochopil som že darovať sa znamená byt šťastný, naplnený a spokojný. Pán Ježiš nám povedal pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, ale ja vám nedávam ako svet...a v tom je ten rozdiel medzi božou láskou a láskou tohto sveta. Lebo Božia láska nás učí a vedie k darovaniu sa a láska tohto sveta nás zotročuje, skrze žiadostivosť, ktorá je vo svete. Keď som začal takto zmýšľať, tak som začal aj postupne chápať prečo som zažil toľko zotročovania a zla, ktoré som vykonával. Spomínal som, že od rodičov som bol naučený prijímať a nie darovať sa ,je to opak božej darujúcej sa lásky a znovu s istotou a presvedčením môžem povedať, že moji rodičia určite mali ten najlepší úmysel dobre vychovať svoje deti, ale skrze tu dokonalosť, ktorá bola v našej rodine na prvom mieste, nemohol Boh vstúpiť medzi nás. Pamätám si ako stará mama, veľa krát vravievala mojej mame. Dcéra moja, dala som ti hodnoty ktoré máš žiť a odovzdávať ďalej, ale ty supluješ pána boha a veľmi zle dopadneš, keď sa nezačneš meniť. Áno každý musí začať od seba, priznať si Pravdu, že som taký aký som, prosiť boha aby mi dal silu sebaprijať sa a skrze pokoru, ktorá rozbíja naše premakane ego, nás môže Boh premieňať. Na začiatku obrátenia, mnoho ľudí robí chybu a urobil som ju aj ja. Myslel som si, že už nekradnem a nedrogujem, tak som sa modlieval za dobru prácu, ženu, priateľov a.t.d...... ,ale po určitom čase som zistil, že to je veľmi veľká chyba, lebo sú to určite pekne a dôležité veci, ktoré rozširujú a budujú božie kráľovstvo, ale aj tak je to modlitba MALOMYSELNOSTI, lebo som pozvaný aby som žil spoločenstvo s Bohom a toto všetko dostanem navyše. Začal som sa viac modlievať za čistotu srdca a vtedy som aj začal chápať, že základ múdrosti je veta opytovacia. PANE Bože, čo chceš, aby som robil. Keď tato otázka vychádza s úprimného, čistého a pokorného srdca, tak sa človek podriaďuje Bohu jeho zvrchovanosti a všemohúcnosti, vtedy je schopný pochopiť že bez jeho stvoriteľskej dobroty nemôže nič urobiť. Vtedy začala vo mne viera v zmŕtvychvstalého Krista rásť. Všetko čo som v živote podnikal, bolo bez jeho požehnania takže to nemohlo budovať dobro a to čo nebuduje dobro, človeka zotročuje. Použijem prakticky príklad muža a ženy. Keď budem od svojej partnerky, ktorú tvrdím, že nadovšetko milujem stále pýtať a niečo po nej žiadať tak sa mi odcudzí, a zase naopak, keď ju budem snažiť sa prekvapovať tak ju v láske rozpálim. Zase tu mame žiadostivosť a darovanie sa. Takto to je aj u Boha. On nie je automat, kde hodím mincu a dá mi kávu, čiže niečo za niečo, ale keď človek začne hľadať, spoznávať a naplno plniť božiu volu, vtedy sa stáva milovaným božím dieťaťom. Takto mi začal Boh premieňať zmýšľanie a ja som sa so zatrpknutého, depresívneho a ustráchaného človeka, začal stávať hodnotným a radostným mladým mužom. Pán Ježiš mi daroval modlitbu svätého ruženca, kde je naplno prítomná jeho matka Panna Mária, ktorú veľmi milujem a ktorá mi začala vynahradzovať všetko to čo mi moja mama nevedela dať. Ona je ľaliou panenskej čistoty, skrze ňu sme dostali pôvodcu života Ježiša. Cez modlitbu svätého ruženca ma Mária učila a aj učí spoznávať pravú tvar nášho milujúceho boha a jeho milosrdnú a odpúšťajúcu lásku, ktorá sa dokonale zjavila na kríži. Panna Maria ma cez svätý ruženec naučila porozumieť veľmi dôležitej veci a to nasledovnej. Tak ako sa v modlitbe Zdravas Mária modlime, že Ježiš je plodom jej požehnaného lona, tak plodom modlitby sv. ruženca sú sviatosti, najme sv. spoveď a sv. prijímanie. Pochopil som že v modlitbe nemôžem nájsť úplne naplnenie, ale modlitba ma pripravuje na stretnutie s Ježišom vo sv. omši čo je vrcholom tu na zemi, čiže nikdy nemôžem zameniť sv. omšu za modlitbu sv. ruženca, ale ružencom sa pripravovať na stretnutie s Ježišom. Pochopil som, že sv. ruženec je modlitbou nie len o opakovaním Zdravas Mária, ale je to Biblicko-meditatívna modlitba, ktorá nás učí poznávať a milovať Ježiša... Otče odpusť im, lebo nevedia čo robia a toto Kristovo zvolanie v praxi nedalo na seba dlho čakať. Takže v septembri 2006 som sa vrátil na Slovensko a zase s pomocou toho policajta som sa usadil blízko BB, v dedine Valaská pri Brezne. Tam som býval v jednom penzióne a tam som aj pracoval. Všetko bolo tak ako ma byt a ja som sa stal plnohodnotným človekom, mohol som slovom aj skutkami dosvedčovať to čo mi spôsobil Boh, ako ma vytrhol s tyranstva diablovho. Lenže čoskoro prišli skúšky a to v podobe bývalých problémov kradnutých áut. neboj nevrátil som sa nazad do toho pekla, ale verne ma čakal sud s krádeži ešte s roku 1999. Pred SUDOM som stal ako obžalovaný s dvoch kradnutých aut, v prípravnom konaní, ktorá sa konala ešte za mojej starej vagabundskej éry, som si zriadil dokonalú obhajobu, aby ma nemohli odsúdiť. Táto moja obhajoba sa zakladala na falošných svedkoch, čiže na klamstve. V súdnej sieni sa každý človek tvári že je nevinný a vina mu priam srší s tváre. Toto bol pre mňa veľmi veľký problém, lebo som si bol vedomí toho, že ma zase zavrú do basy. Tak som 12.12. 2006,prišiel na sud a sudca mi povedal, že nemôže začať pojednávať nakoľko nikto na sud neprišiel, iba ja sám. Ja som sa zahľadel na Slovenský štátny znak v súdnej miestnosti, ktorý ma v sebe Cyrilo, metodský kríž a sudcovi som odvážne povedal, nech dnes ten sud skonči, že ty ľudia, svedkovia sú tu zbytočný, lebo ja som ich nahovoril, aby krivo svedčili v prospech mňa. Sudca s prokurátorkou ostali ako obarený, povedal som im že už 4 roky som sa nedopustil trestného činu a žijem život s bohom, v ktorom sa nesmie klamať, tak sa priznávam k tomu aj so všetkým postihom, ktorý ma za to postihne. Sudca sa postavil vyzliekol si zo seba ten jeho sudcovsky plášť a povedal mi, že on vie o mojej spolupráci s políciou a hneď nato sa spýtal prokurátorky čo navrhuje. Ona pozrela do spisu a mala tam napísane žiadať pre mňa tri roky basy, vravím si no hotovo, moja viera v boha sa rozsypávala, ale sudca jej hneď povedal, že nech zatelefonuje na prokuratúru, že žiadny trest sa nebude ukladať a tak aj bolo. Toto bol pre mňa veľmi veľký šok. Celu cestu na súd som sa modlil nech sa stane božia vola, ale priznám sa mal som aj tak strach, a sudca tohto sveta, ktorý súdi spravodlivosť mi odpustil trest. Tato životne dôležitá skutočnosť ma nútila viac sa zamýšľať nad tým čo to znamená odpustenie. Začal som chápať, že Kristus na kríži, nielen odpustil ale aj človeka ospravedlnil. Keby ho nebol ospravedlnil, tak by sme žili v strachu s trestu za spáchane hriechy a strach a sloboda nemôžu ísť spolu, lebo človek by nemohol byt slobodným a keď nie som slobodným nemôžem naplno milovať a vtedy som polovičný. Ale Kristus sa odovzdal nie polovičný ale cely. Vďaka tomu sudu som pochopil, že sudca tohto sveta mi odpustil trest, tak o čo skôr milosrdný boh, ktorý za vykúpenie človeka dal strýzniť svojho syna, aby sme mi žili. Vidíte zase sa boh zjavil, aby pretvoril môj problém na dobro a mne skrze to daroval nove poznanie a dar väčšej viery. Ale na začiatku tohto vyriešenia a odpustenia stala pravda a moje priznanie a vlastne tým som mu dovolil vstúpiť do danej situácie môjho života. Kristovo odpustenie je tou najväčšou zbraňou, ktorou môžeme víťaziť nad diablom. Jeho odpustenie rozháňa tmu a láska vytvára priestor, aby mohla cez nás pretekať božia milosť a k tomu sme všetci pozvaný. Kristovo odpustenie dokáže človeka ozdraviť aj od zákerných chorôb. Keby sme si mi ľudia dokázali navzájom viac odpúšťať a viac sa prijímať a milovať taký aký sme, tak by sme určite boli uchránený od všelijakých katastrof a chorôb. Problém je v tom, že naše rozbité vzťahy nás z vnútra rozožierajú a spôsobujú nám duchovne nádory, ktoré sa postupne, keď nerobíme pokánie, nápravu, tak sa časom začínajú pretavovať na fyzické a človek často smrteľne ochorie. Poradím vám, skúste sa 15 minút denne pozerať na kríž, iba pozerať a sám boh vás začne postupne poučovať a daruje vám poznanie a dokonalosť svojej odpúšťajúcej lásky, lebo Kristova láska prevyšuje každé poznanie, lebo jeho láska zvíťazila nad hriechom a smrťou, ona je proste dokonalá. Veľa krát sa stáva, že po obrátení, alebo lepšie po znovuzrodení sa v Bohu, s človekom zmetajú emócie. Všeobecne je dokázané, že človek ktorý si zakladá na svojich emóciách a pocitoch je psychicky veľmi slabý. Keď som začal spoznávať boha, vtedy som sa vlastne znovu narodil, ale moje emócie tiež boli dosť zničene z tej minulosti, ktorú som žil. Z toho som zažil nadšenie, čo je síce super a veľmi potrebne ako prvý krok, ale cez nadšenie mi neprídeme do božieho kráľovstva, ale cez presvedčenie, čiže cez kríž. Keď človek žijúci svoju vieru s bohom prežíva emotívne, tak nikdy neprichádza k pravému poznaniu a odovzdaniu sa do jeho lásky. Vlastne emócie sa mu stávajú prekážkou k tomuto bodu dokonalosti a časom samotná osoba zisťuje, že nieje šťastná aj keď žije spoločenstvo s bohom. V tomto robí chybu mnoho veriacich a prešiel som tým aj ja. Časom som si začal uvedomovať, že emócie ma oddeľujú od kríža od poznávania a plnenia Božej vole. Kristovou obetou na kríži a jeho slávnym zmŕtvychstaním dostal každý problém a kríž zmysel ,lebo každý kríž mali či veľký vedie k vzkrieseniu ak ho spojíme s tým Kristovým krížom. Veď predsa na kríži zomrela smrť a zrodil sa nový život, život v Kristovi. Sám som to na vlastnej koži prežil s istotou a s presvedčením si dovoľujem povedať, že každý človek ktorý sa nazýva kresťanom, čiže aj ja, keď budeme prežívať svoju vieru iba emotívne, tak sa staneme kresťanom ktorý vyprázdňuje Kristov kríž, doslovne to znamená, že som nepriateľom Kristovho kríža. Vtedy strácame duchovný zrak a stávame sa slepcami, duchovnými slepcami, čoho plodom je sebectvo a egoizmus. Potom nielen že už nehladíme na Krista, ktorý za nás zomrel, ale zabúdame aj na to čo boh všetko pre nás urobil a ako štedro a veľkoryso nám odpustil. Vtedy sa človek ocitá vo veľkom nebezpečenstve. Pán Ježiš nám hovorí BDEJTE a MODLITE SA,LEBO NEPOZNATE DEN ANI HODINU. S toho vyplýva, že viera v boha je každodenným úkonom, každodenným sa obnovovaním a narastaním v poznaní Kristovej lásky, ktorá prevyšuje každé poznanie a je činná skrze žive skutky kresťanskej lásky, podľa príkladu nášho pána Ježiša Krista........Skúsim vám opísať ako vidím emócie s pohľadu nášho pána Ježiša Krista. Budem sa vyjadrovať vetami opytovacími a to je nasledovne.. Keby sa Kristus riadil svojimi emóciami a nie presvedčením a úplným odovzdaním sa vo viere do náručia nebeského otca, Vošiel by do Getsmanskej záhrady sa krvou potiť za nás a vziať na seba kalich utrpenia našich hriechov a všetkého čo nás zotročovalo. Odpoveď znie určite nie. Tak isto dal by sa ukrutne zbičovať, len na základe nejakých emócii a pocitov. Odpoveď znie určite nie a tak isto na kríži neumrel iba tak z nejakých emócii, ale s presvedčenia, že plní božiu volu a počas všetkého toho utrpenia mu bola láska nebeského otca hybnou silou, pomocou ktorej odsúdil a zlomil moc diablovu na kríži. Čiže žiadne emócie, ale hlboké presvedčenie a odovzdanie sa do náručia nášho stvoriteľa. Emócie sú v našom srdci dane bohom, aby sme skrze ne prežívali citlivosť nášho srdca a mohli sa radovať, alebo aj smútiť, ale vždy v správnom množstve. Veľa sa treba modliť za duchovnú rovnováhu našich emócii, lebo inakšie môžeme zostať navždy zmetený a nikdy dobre neporozumieme božiu lásku a jeho dobrotu voči nám, do ktorej nás on pozýva...Keď sa v srdci človeka koncentruje nadmerne množstvo emócii spôsobuje to chaos v samotnom človeku a to robí človeka psychicky labilným a v takom prípade sme Bohu žiaľ nie schopný prijať božiu volu a tým pádom sme ochudobnený o poznanie a plnenie božej voly, ktorou môžeme robiť radosť nášmu stvoriteľovi, ktorý nech je zvelebený na veky. Nikdy sa netreba zdávať, ale treba bojovať, tiež som si veľmi veľa vytrpel po kým som to začal takto chápať a nakoniec Boh náš stvoriteľ pozná naše srdce a on je väčší a silnejší ako naše srdce, nie len naše, ale aj ako všetky srdcia do kopy.........Keď sa modlíme ,tak nám pán boh dopraje duchovnej útechy, koľko on uzná za vhodné, to je tá elektrizujúca láska duch svätého, ale nikdy si nesmieme na tomto zakladať, lebo hoci práve vtedy, keď nič nepociťujeme a modlime sa s pevného presvedčenia, tak naša modlitba sa stáva modlitbou viery a úplného sa odovzdania sa do jeho náručia. Treba dávať na to veľký pozor a prosiť o dar rozlišovania, lebo VIERA NIE JE LEN VYTRZENIE,ALE NEPRESTAJNE SA ODOVZDANIE A PLNENIE BOZEJ VOLE. Každý sám pred Bohom sa musí postaviť pred otázku PRAVDY a spýtať sa ako je to so mnou–či ozaj verím, že Ježiš vstal zmŕtvych a skutkami lásky o tom svedčím, alebo sa veziem iba na tom krásnom duchovnom obláčiku, ktorý sa vola nadšenie. Sám so to zažil, že keď modliaci sa človek zažíva vo svojom živote sucho prazno, tak sa stáva schopným prijať a naplno plniť božiu volu. Jednoducho povedané stáva sa ZRELYM a to je to kde nás Boh chce priviesť. Sv. Páter Pio hovoril, že väčia radosť ako sa radovať v nebi, je vtedy keď človek hľadá a naplno plní Božiu volu na zemi. Nikdy sa netreba vzdávať, aj keď zlyhávame, Náš dobrotivý Boh má snami trpezlivosť a zhovievavosť a treba vždy bojovať, bez ohľadu na to, aký bude výsledok, lebo ten boj ktorý zvádzame sa stáva sám víťazom a nakoniec spása je aj tak tým najväčším darom, ktorý nám daroval.
Modlitba v mojom živote, spôsobovala od prvého dňa dosť veľké a znamenité veci. Začal som sa radovať, začal som spoznávať samého seba a začal som vidieť čo všetko je vo mne dobré ale aj zlé. Modlitba je ako zrkadlo, ktoré nás uspôsobuje vidieť v pravde takých aký sme. Priznám sa, že veľa krát mi bolo doslova špatne, keď som videl čo je vo mne, koľko bordelu je v mojom srdci. V takýchto doslova smutných chvíľach som sa cez modlitbu učil prijať seba samého ako boží dar. Je to veľmi dôležité, dokázať prijať samého seba, lebo diabol nikdy nespí a duša ktorá mu bola vytrhnutá Božou milosťou z rúk je preňho veľmi nebezpečná, lebo on dobre vie, že Boh takéto duše obdarováva a uschopňuje väčšou horlivosťou a väčším zápalom preň ho a skrze horlivosť ho pozýva bližšie k sebe a do služby pre záchranu duši. Ja si začínam až teraz po siedmich rokoch hlbšie uvedomovať akým veľkým darom je pre mňa modlitba a aký veľký pozor si musím dávať na to ako sa pomodlím čo len jeden otče náš. Viete, obrátenie sa k Bohu nespočíva iba v tom, že som prestal kradnúť a robiť zle ale obrátenie je vtedy, keď je moja viera činná skrze skutky lásky a najmä skrze odpustenie. Veľa krát v živote sa človek dokáže obetovať za všelijaké somariny a hlúposti, ale Boh po nás nechce, aby sme sa doslova obetovali, ale aby sa naša obeta spojila s láskou a skrze ňu sa stala milosrdenstvom. Určite na začiatku je dôležitá naša vola, lebo skrze ňu nás Boh privádza do poznania milosrdnej lásky. Dal nám svoj príklad vo svojom milovanom synovi Ježišovi, on nezomieral na kríži iba preto, že to poňom chcel jeho otec, ale zomieral a obetoval sa z lásky čoho plodom je Božie milosrdenstvo, na ktoré sa v modlitbe v korunke božieho milosrdenstva odvolávame. Dovoľujem si s istotou povedať, že keby sme si mi veriaci kresťania uvedomovali čo sa modlime v korunke božieho milosrdenstva a skrze túto modlitbu dokázali prijať tú skutočnosť, že boh nás nekonečne miluje, tak by v nás nikdy nebol duch pokrytectva a farizejstva. Panna Mária je nám všetkým živým príkladom a vzorom nábožnosti, ona je nádobou duchovnou, ona je milosti plnou, ona ako jediná so všetkých ľudí dokázala prijať všetky milosti a dary, ktoré jej boh ponúkol a nie len prijať, ale ich aj uskutočniť. Jej pokora spočívala s veľkej vďačnosti a prijímania všetkého čo jej božia prozreteľnosť vkladala na cestu v každodennom živote. Keď sa človek naučí všetko z božích rúk prijímať s vďačnosťou, hoci sú to veľa krát utrpenia a bolesti, tak vtedy nemá k nemu prístup zatrpknutosti a nespokojnosti. Vidím sám na sebe, že hoci túto pravdu som prijal s modlitby, ale v praxi je to úplné ináč. Duch ma usvedčuje z nedokonalosti a z hriešnosti a vtedy sa začínajú duchovné boje, kde sa ukazuje pravá nábožnosť. Sám na sebe vidím, že v stave tak zvanej búrky som prchký, zlostný, hašterivý a hlavne dobre tvrdohlavý. Ale Kristus nebol taký, bol tichý a pokorný, nikomu nezlorečil ani súdy nevynášal, ale z láskou trpel a v tom spočíva pravá nábožnosť. Takže sa nemám čim chváliť , iba ak tak svojimi nedostatkami a chybami. Tu je veľmi dôležité úprimne sa pokoriť pred pánom bohom a prosiť ho o dar sebaprijatia , a vtedy sa začína víťazstvo v duchovnom boji. Úprimnosťou Boha Dosahujeme a čistotou ho poživame....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára